TEXT Z KATALÓGU // Ján Kralovič

Pôdorys premenlivosti

   "Rád by som bol, keby existovali stále miesta, pevné, neporušiteľné, nedotknuté a takmer nedotknuteľné, nemenné, zakorenené; miesta, ktoré by boli odkazom, východiskovým bodom, žriedlom (...) Také miesta neexistujú, a práve preto, že neexistujú, priestor sa mení na čosi sporné, prestáva byť očividnosťou, neoddeliteľnou súčasťou, naším vlastníctvom. Priestor je neistota: ustavične ho musíme označovať, určovať; nikdy mi celkom nepatrí, nikdy mi nie je daný, musím si ho podmaňovať"[1] napísal v závere svojho textu Prieskum priestoru francúzsky spisovateľ Georges Perec.

  Motiváciou k uvažovaniu o prehodnocovaní významu slova priestor je, paradoxne, stimulácia textom. Z hľadiska možností treba priznať, že moment "označovania", "určovania" mal vzhľadom k zámeru výstavného projektu Pôdorys premenlivosti jednoznačnejší charakter. Cieľ skúmať identitu galerijného priestoru ako priestoru často modifikovaného do priemetu vlastného pôdorysu (zasielaného kurátorom či umelcom v čase výzvy na uskutočnenie výstavy) bol určujúcim východiskom k realizácií koncepcie výstavy. Reverzibilita vzťahu medzi plošným pôdorysom a konečným priestorovým riešením ako aj medzi priestorovou inštaláciou a jej textovým zhodnotením je trvale prítomnou výzvou priblíženia významu vecí a javov ich označovaním. Galéria je navyše priestorom oscilujúcim medzi inštitucionálnou a verejnou sférou, medzi okupáciou a osvojením.

   Na začiatku projektu stála otázka: aký druh priestoru reprezentuje galéria respektíve akým spôsobom môže byť priestor galérie (ako inštitúcie) transformovaný  a k akým významom táto transformácia odkazuje?

   Participujúci výtvarníci Daniel Dida, Juraj Gábor a Magdaléna Kuchtová formulujú jednu z možných odpovedí na otázky v spoločnej diskusií. Vlastný autorská suverenita sa nestráca, ale je vložená do kolektívneho a komplexnejšieho riešenia výslednej priestorovej inštalácie. Zmysluplnosť momentu autorskej decentralizácie azdôraznenie "výskumu" premeny priestoru inštitucionálnych hraníc sa stala bazálnym princípom spolu-tvorby.

   Spomenuté premeny a ich autorská modelácia sa vo výslednej inštalácií prebehla v niekoľkých vrstvách, reprezentujúcich roviny vnímania priestoru.

  Podstatným momentom práce s priestorom galérie bolo jeho prvotné vy-prázdnenie. Prázdno sa stalo základnou príležitosťou k uvažovaniu o zmysle a účelnosti.[2] Prázdno ako možnosť k osvojeniu, ako ohmatávanie nosnosti priestoru, ako podnet k zamysleniu, ako rehabilitácia primárneho, ako odhalenie podstaty priestoru pred jeho naplnením. Anglický filmový a divadelný režisér Peter Brook považoval prázdny priestor za kontext v ktorom akýkoľvek jav, ktorý sa v ňom odohráva púta k sebe nezvyklú pozornosť. Prázdny priestor je možnosťou k zvýšenej intenzite vnímavosti, je príležitosťou vnímať banálne javy ako "divadlo".[3] V prípade výstavy sa divadelnosť nechápe v jej okázalom, spektakulárnom význame, ale v zmysle koncentrovaného, zámerného a zameraného videnia. Ako priestor k nahliadnutiu. Dochádza k odstráneniu umelých prvkov exponovania (zatemnenie okien, reflektorové nasvietenie) a k ich nahradeniu prirodzenými podmienkami priestoru. Purifikovaná modalita priestoru vytvára zintezívnenú potrebu ponímania vecí a spätne; exponuje ich prítomnosť.

     Úžitkové predmety galerijného inventáru ako aj banálnosť bežnej výstavnej praxe sa tematizuje ako možný artefakt. Predmety slúžiace k exponovaniu (vitríny, podstavce) či naopak predmety utilitárnej funkcie v kontexte inštitucionálneho zázemia (taburetky, svietidlá) sa stávajú "nechcenými" dielami v priestore galérie. Dostávajú sa do úlohy absurdných exponátov, ktoré už nevyzdvihujú, neakcentujú, neslúžia, ale prezentujú sa vo svojej holej prítomnosti. Práve táto holá prítomnosť spôsobuje, že k nim cítime neobvyklú blízosť.[4] Blízkosť, ktorá je paradoxne získaná stratou funkcie veci. Nejedná sa tu iba o klasický problém readymade-u, keďže sú veci, v rámci výstavy Pôdorys premenlivosti, vyberané vzhľadom na ich funkciu v inštalačnej či inštitucionálnej praxi. Skutočnosť vecí sa vo svojej "obnaženosti" prezentuje práve vzhľadom ku kontextu galérie, v ktorom sú prirodzenými elementmi, ale ich prítomnosť je vnímaná ako marginálna a funkcia ako pomocná. Ich priblíženie divákovi sa snaží narušiť práve tento faktor konvenčného vnímania.

      Treťou vrstvou  vynárajúcou sa v kontexte výstavy je motív času a spomienky. Predmetná fixácia motívu prebieha formou vyselektovaných fotografií z archívu galérie. Tematicky zoskupené oblasti fotografickej dokumentácie reprezentujú premeny výstavných priestorov, premeny exponátov i inventáru galérie, cyklické striedanie výstav s ich vernisážovou atmosférou. Podstatným je návrat udalostí do priestoru galérie,  sprítomnenie minulého. Blízkosť vecí je narúšaná ich históriou, ich predošlým kontextom a využitím. Ich "prichytením pri čine". Na druhej strane u diváka evokuje dokument možnosť otvorenia sa rozpamätávaniu. Jeho funkciou je nielen ilustrovať priestorové premeny, ale aj oživiť priestor spomienky. Ako píše Gaston Bachelard v knihe Poetika priestoru: "Cez priestor a v priestore objavujeme krásne skameneliny trvania, skameneliny, ktoré skonkrétnili dlhými pobytmi. Podvedomie býva. Spomienky sú nehybné. Sú tým silnejšie, čím silnejšia je ich priestorovosť."[5] Priestor je oživovaný pamäťou a zároveň je pohyb a prítomnosť v ňom usmerňovaná rozložením vecí "okupujúcich " východiskové prázdno. Priestor sa môže stať evokáciou neprítomného ako aj sprítomnením banálneho, je podnetom k zotrvaniu, ale aj príležitosťou k opusteniu.

     Moment vymedzovania možností prechodu priestorom sa v jednom bode výstavy javí ako kľúčový z hľadiska opisovania pôdorysu prostredníctvom chôdze diváka. Vnímateľ nútený prechádzať popri prázdnych stenách  a oknách si uvedomuje nielen hranice priestoru, ale aj existenciu vonkajšieho extravilánu ulice. Jeho umiestnenie sa stáva možnosťou vnímať verejný priestor cez galériu ako nanovo vnímanú skutočnosť už poznaného. Napríklad tu mi chýba úplne akcentovanie toho prečo človek ide okolo steny a a jeho chôdza je úmyselne riadená tak aby musel prejsť okolo okna. Tak isto toto riadenie pohybu je platné aj pre miestnosť s taburetkami, nie až tak rigidne ale išlo tam tiež o choreografiu pohybu diváka.  Nemecký fenomenológ Bernhard Waldenfels v knihe Znepokojivá zkušenost cizího upozorňuje, že hranice vnímame práve na základe vztiahnutia svojho pohybu k priestorovému okoliu, kde existujú rozmanité smery, zóny, prekážky.[6] Naše telesné umiestnenie nás vždy predurčuje k vnímaniu polarity medzi vonkajškom a vnútrajškom. Pohyb v priestore, približovanie a vzďaľovanie sa od hranice rozostruje jednoznačné kontúry vymedzenia. Priestor galérie sa stáva zároveň miestom spoznávania priestoru mesta.

     K motívu priestorovej neurčitosti prispieva ja efekt zrkadlenia dosiahnutý vyleštenou plochou prázdnych vitrín. Katoptrické zdvojenie priestoru je jeho iluzívnym sprítomnením v mieste jeho neprítomnosti.[7] Priestor sa odráža v ploche a sám sa stáva bazálnym exponátom výstavy. Vitrína, ktorá ho vypĺňa a obmedzuje  zároveň umožňuje aby bola rehabilitovaná jeho funkcia. Zrkadliaca plocha v tomto kontexte pôsobí ako "protéza" predlžujúca a zintenzívňujúca schopnosti zraku.[8] Zároveň sa, narúšaním jasne vymedzených hraníc, relativizuje vzťah diváka a exponátu, pohľadu a objektu. Neprítomný závesný obraz je nahradený odrazom, virtuálnym priestorom počiarkajúcim význam toho reálneho.

     Základným konceptom výstavného projektu je motív akcentovania prázdna v jeho schopnosti ponímať, zmyslu vecí v ich tichej prítomnosti a hodnoty miesta na základe priestoru, ktorý ho obklopuje. Pôdorys premenlivosti reprezentuje líniu myslenia ktoré chápe trvalosť, nemennosť, rigídnosť ako metódy ktoré je nutné zneistiť, oslabiť. Nestálosť, premenlivosť, rozostrovanie jednoznačného vymedzenia inštitucionálneho, výstavného a verejného je podstatným obsahom výstavy, skomponovaným v kolektívnej autorskej diskusií.

       Galéria ako miesto indikujúce stabilitu, ako miesto fixujúce sa k lokalite a reprezentujúce jej charakter je "narušovaná" rozptylom priestoru. Priestor je skôr extenziou, disperziou alebo synergiou individualizovaných miest. Priestor je ich okolnosťou a destabilizáciou. Kým miesto sa rodí schúlením priestor vzniká vykročením.






[1] Perec, G.: Prieskum priestoru. In: Čo je to tam na dvore za moped s chrómovým kormidlom? Bratislava: Slovenský spisovateľ 1992, s. 167

[2] Lao C´ v kanonickej knihe Tao Te Ťing píše: "Hrnčíř roztáčí kruh, aby vyrobil nádobu, ale teprve to nic v ní přivodí smysl a účel nádoby! Tešeme dveře i okenice, abychom zbudovali dům, ale teprve to nic v něm přivodí smysl a účel domu!" Lao C´: Tao Te Ťing in: Král, O. (ed.): Kniha mlčení. Praha: Mladá fronta 1994, s. 44.

Martin Heidegger vo svojej známej prednáške Vec (Das Ding) z roku 1949 využíva príklad džbánu k poukázaniu na tézu, že význam veci (džbánu) spočíva práve v jej prázdne, ktoré je schopné prijať obsah. Prázdno tak tvorí zmysel veci. Heidegger píše: "Věcnost nádoby nikterak nespočívá v látce, z níž nádoba sestává, nýbrž v onom pojímajícím prázdnu" Heidegger, M: Věc. In: Básnicky bydlí člověk. Praha: OIKOYMENH 2006, s. 15

[3] Porov: Brook, P: Prázdný prostor. Praha: Panorama 1988, s. 11

[4] Heidegger v tejto súvislosti píše: "Jak je tomu s blízkostí? Jak se můžeme dostat k jejímu bytostnému jádru? Zdá se, že blízkost nelze nalézt bezprostředně. Spíše se nám to podaří, když budeme sledovat něco, co jest v blízkosti. V naší blízkosti je to, co sme zvyklí nazývat věcmi" A ďalej: " Věc není "v" blízkosti, jako by blízkost byla nějakou nádrží. Blízkost vládne v přibližování jakožto věcnění věci." Heidegger, M: Věc. In: Básnicky bydlí člověk. Praha: OIKOYMENH 2006, s. 9 a 29

 

[5] Bachelard, G.: Poetika priestoru. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1990, s. 46

[6] Waldenfels, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. Praha: OIKOYMENH 1998, s. 39

[7] Michel Foucault hovorí o zrkadle ako o heterotopií. Zrkadlo činí miesto na ktorom sa nachádzam úplne skutočným, spojeným s celým obklopujúcim priestorom, ale zároveň úplne neskutočným, pretože aby sme ho mohli vnímať sme odkázaný na moju reálnu existenciu, ktorá je lokalizovaná mimo plochy zrkadla. Porov: Foucault, M: O jiných prostorech. In: Myšlení vnějšku. Praha: Herrmann & synové, 1996, s. 77

[8] Porov: Petříčková, T.: Magie zrcadla. In: Novotný, J. (ed.): Člověk mezi rozprostraněností a krajinou. Praha: Togga 2008, s. 112